Už zhruba pred mesiacom na nás z každého rohu zízali billboardy a letáky
pozývajúce na Hlavnú ulicu do Košíc. A dnes je to tu, konečne sa zotmelo. S Brunom sme sa rozhodli krásu dnešnej noci zvečniť. Tu máte čierne na bielom ako vyzerá biele na čiernom. Dnes je predsa Biela Noc.
„Máme už len 5 minút!“ volal na mňa Bruno. Ako vždy nestíham a dezorientovane cupkám
20 metrov za ním. Čím bližšie sme k centru, tým viac je vzduch nasýtený ľuďmi, vravou a dobrou
náladou. „Ostávajú 3 minúty, určite to nestihneme!“ opäť ma upozornil. Pridám do kroku. 2 minúty.
„Stihli sme to!“ poznamenám tváriac sa, že som to mala presne vypočítané , no pritom zadýchaná
ako pes a predsa šťastná, že dnes sa vyhnem prednáške o svojom večnom meškaní. Energická vrava
sa pomaly mení len na akýsi šum. Minúta do začiatku. „Pozri sa do mapky, kam máme ísť.“
poprosím Bruna. Tancujúci dom, píše sa v sprievodcovi. Všetko čo dýcha sa spolu s nami rýchlo
presúva k prvej atrakcii. Na fasáde Východoslovenského múzea sú premietnuté akési svetlá. Najprv
mi pointa uniká. „Roztancujte múzeum! Poďte, nehanbite sa!“ vyzýva nás vedúci tejto atrakcie a
ukazuje na vyznačené miesto pred projektorom. Väčšina ľudí sa najprv rozpačito obzerá. Ja spolu s
nimi, lebo som malá a cez veľkú masu tam nedovidím. „Posuň sa tu!“ postrčí ma Bruno správnym
smerom a už aj fotí prvého odvážlivca. Ten sa postavil pred projektor a rozhadzuje rukami ako
blázon. Čuduj sa svete, jeho silueta sa premietne na fasádu, „akési svetlá“ zrazu dávajú zmysel a
vlnia sa v takte jeho nepríčetných pohybov. Rozpaky sa menia v nadšenie. Návštevníci, sa na
umelecké dielo nielen nepozerajú, ale sa ním aj môžu stať. Aktívne sa zúčastňujú na tom, ako bude
toto predstavenie prebiehať. Svetlo ubúda a je koniec. „Pôsobivé.“ nezúčastnene zaznie kdesi v
dave. Musíme sa presunúť inam.
„ Ku Východoslovenskej galérii.“ oznámi mi môj spoločník očakávajúci otázku, ktorú som
mala už-už na jazyku. Z galérie sa na nás díva ďalšia svetelná projekcia s názvom Fuji. Táto nám na
rozdiel od predošlej ponúka príbeh. „Toto je tradičná japonská ľudová rozprávka transformovaná do
digitálneho vizuálu.“ frajeruje Bruno s letáčikom v ruke. Trojrozmerná hra svetiel ochromuje
zmysly a necháva publikum v nemom úžase. Strohé geometrické tvary zasadené do prostredia
bambusového háju nechávajú vyniknúť hlavnú postavu - mesačnú princeznú. Áno, to bolo tiež v
letáčiku. Úprimne, bez neho by to bolo len dievča, sotva princezná a tobôž nie mesačná. Neprešlo
snáď ani 5 minút a príbeh je na konci. Dojímavejší ho snáď už ani nemohli vymyslieť a tak si všetci
svorne utierajú slzy dojatia. Ja sa snažím neplakať ale robí sa mi z toho, ako sa hovorí, „guča v
krku“ a tak plačem tiež. „Ježííš neplač!“ poprosí ma so smiechom Bruno, ktorý neplače, ale určite
by plakal keby nebol chlapec. Ktovie, možno sa aj jemu robila „guča“ ale vie ju efektívnejšie
potlačiť.
„Poď, lebo nestihneme poslednú atrakciu!“ preruší moje myšlienky nad jeho imaginárnymi
slzami a ťahá ma za ruku za ďalším moderným umením v podobe oblaku. Uprostred ulice sa
zhromaždil kŕdeľ ľudí. 6 000 žiaroviek čakalo len na nich, aby ich rozsvietili. Všetci dychtivo
ťahajú za šnúrky, ktoré rozsvecujú jedno svetielko za druhým. Moja výška mi opäť robí problém,
ale nakoniec sa mi predsa podarí potiahnuť aspoň za jednu. Netrvalo dlho a CLOUD si svetlom
vymedzil svoj priestor v dnešnej noci. Všetci obláčik obdivujú achkajú a ochkajú. Ja tiež achkám a
ochkám, ale kvôli tomu, že už ma bolia nohy, som unavená a chcem ísť domov.
Predstavovala som si, ako by vyzeral CLOUD z vtáčej perspektívy. Asi ako malá biela
bodka. A áno, je to perfektná bodka za dnešnou Bielou nocou. Osvetlí ma blesk z Brunovho
foťáku. „To je posledná, môžeme ísť.“